Po skončení školy to vyzerá v mnohých prípadoch asi nasledovne. Samozrejme ak sa rozhodnete hľadať si prácu doma a nie hneď ísť do zahraničia.
Rozoslanie asi 50 životopisov do rôznych firiem, prevádzok. Nikto nič. Po tejto neúspešnej etape, ktorá niekedy trvá aj niekoľko mesiacov, nasleduje osobné chodenie a hľadanie práce. Predsa len je to viac formálne ako nejaký list alebo email. Zamestnávatelia sú milí a každý Vám povie: „Ozveme sa Vám“, alebo „Budeme Vás kontaktovať kedy by ste mohli nastúpiť?... Okamžite? Skvele.“ Človek ide domov s natešením, že sa mu konečne niečo podarilo. S očakávaním čaká na zavolanie ale nič. Prejde týždeň, dva a nič. Postupne si aj na túto frašku zvykne a začne byť voči nej imúnny.
Zrazu z nenazdajky príde prvá práca. Konečne. „Potrebujem mechanika. Môžete prísť už zajtra ráno?“ Jasné som tu. Človek ide natešený domov, lebo podpísal svoju prvú pracovnú zmluvu. Ráno príde do práce, odrobí si svoje s čo najväčším entuziazmom, aby ukázal svoju snahu a hneď na konci druhého dňa príde úder. „Máte padáka!“ Nakoniec vyjde najavo, že dotyčnému na poslednú chvíľu vypadli dvaja zamestnanci kvôli PN. Rozrobenú robotu treba dokončiť načas, tak zoberie nejakú žiadosť z veľkej kopy asi 100 žiadostí uchádzačov o zamestnanie a nájde si nejakého obetného baránka, ktorého skrátka len hnusne a podlo využije, aby mu nestála práca a neprišiel o drahocenné zisky. Po dvoch dňoch ho vyhodí bez udania dôvodu, lebo v zákonnej lehote má na to právo. Samozrejme mu nedá ani cent.
Človek sa potom spamätáva z prvej facky v zamestnaní, no neprestáva hľadať ďalej. Postupne s plynúcim časom klesajú jeho nároky a očakávania. Konečne príde ponuka od podnikateľa s pohrebnými službami. „Budete skladať truhly pre zosnulých.“ Trochu morbídne, ale čo už. Plat 2,30€ na hodinu. Nepáči sa Vám? Môžete ísť kade ľahšie, veď sú ľudia, ktorí sú na tom ešte horšie a budú mi tu makať aj za menej prachov. Keď budete robiť 12 hodín denne niečo sa nazbiera. Jedného dňa nám ale šéf oznámi, že ľudia akosi pomenej umierajú, takže sa musíme rozlúčiť.
Nevadí. Máme tu ešte americkú firmu, ktorá montuje autosedačky. 12 hodinové nočné fušky pri páse za pár drobných ledva na vyžitie. Bohužiaľ majú plno a nových zamestnancov neberú. Niet roboty. Nakoniec skončíme v nejakom malom obchode ako výpomoc s nástupným platom 320€ na mesiac.
Rád by som sa opýtal kompetentných, či si myslia, že plat dajme tomu do 400€ je postačujúci pre život mladého človeka. Lebo to je krutá realita „dôstojného“ života mnohých ľudí na Slovensku. Dokáže sa takýto človek vôbec osamostatniť? Založiť si rodinu? O vlastnom byte ani nehovoriac.