Mocenská závislosť a syndróm mocenskej pýchy

Autor: Jozef Kurty | 1.8.2011 o 15:54 | (upravené 1.8.2011 o 16:59) Karma článku: 9,07 | Prečítané:  2380x

Ako chutí moc? Asi veľmi dobre. Začnem citátmi a skončím jediným citátom. „Výkon moci je najúčinnejšie krátkodobé antidepresívum na svete“ (Bertram S. Brown) „Bezmocnosť podlamuje“ (G.H. Pollock) „Všetky štúdie dokazujú, ako duševné zdravie a sebauspokojenie súvisí s výkonom moci. Čím viac kontrolujete zdrojov, tým lepšie sa cítite“ (David Kipnis) „Výkon moci sa vyrovná blahu po dávke heroínu“ (Anonymný psychiater).

 

Od vzniku spoločenských hierarchizovaných systémov sa v spoločnosti vyskytujú ľudia na pozíciách vyšších a ľudia jednoducho povedané „dole“. Moc sprevádza ľudí po celé dejiny. Najjednoduchšia definícia hovorí, že moc je schopnosť prinútiť druhého človeka urobiť niečo proti jeho vôli. Samotné slovo hybris označovalo v antickej dobe hrubé ponižovanie z dôvodu pýchy, prípadne ešte skôr toto slovo označovalo zohavenie mŕtveho tela. Dôležitá pri tom bola slasť z výkonu ponižovania druhého človeka.

O čo teda ide? Môžeme byť na moci závislý ako na alkohole? Samozrejme. Dovolím si tvrdiť, že práve táto závislosť spôsobuje 90% zla v spoločnosti, a to omnoho viac ako závislosti povedzme na iných návykových látkach. Napriek tomu sa o tejto závislosti hovorí zo všetkých najmenej.

Závislosť na moci: Človek závislý na alkohole, drogách, patologickom hráčstve, automatoch a podobne, má odchýlky vo funkcií mozgového systému odmeny. Ide o starú neuronálnu sieť v čelnom laloku mozgovej kôry. Táto sieť pri dosiahnutí istej potreby, napr. sladkosti na ktorú mám chuť, vodu ak som smädný, pri počúvaní obľúbenej hudby, u alkoholika po použití alkoholu a pod., vyvolá pocit odmeny resp. slasti. Táto istá neuronálna sieť je zodpovedná aj za slasť pri výkone moci, resp. dobrý pocit z vyšvihnutia sa v sociálnom rebríčku. Závislosť na moci sa môže vyvinúť rovnako ako napr. závislosť na alkohole. Jedným z typických znakov závislosti na moci tak môže byť neukojenosť a nenásytnosť. Nutkavá potreba nekonečného výkonu moci a zväčšovanie „dávok“ vplyvu moci. Závislosť na moci môže prerásť v mocenskú posadlosť.

Čím väčšia je miera mocenskej závislosti, tým vyššia je potreba obmedziť v súťaži o zdroje vplyv iných mocenských elít a tú časť populácie, ktorých podiel na moci je malý. To sa dosadzuje prostredníctvom debilizácie, ktorej podlieha väčšina spoločnosti. (MUDr. Koukolík)

Syndróm mocenskej pýchy: Ide o špecifický typ poruchy osobnosti, môže sa vyvinúť počas života u ľudí v mocenskom postavení, ide o získanú poruchu osobnosti. Objavuje sa v každom hierarchizovanom systéme od vlád po úrady. Postihuje niektorých korporačných, cirkevných a vojenských pohlavárov, taktiež ľudí v byrokratických aparátoch, ale aj celebrity a ľudí umelecky činných. Tento syndróm môže postihnúť ako šéfa vo vašej firme, tak premiéra, alebo vodcu. Medzi 3 základné znaky syndrómu mocenskej pýchy patria:

1. Vystupňovaná pýcha

2. Vystupňovaná sebadôvera

3. Pohŕdanie druhými ľuďmi

Ide o prienik znakov z porúch osobnosti histrionskej, antisociálnej, narcistickej Okrem toho má aj tzv. unikátne znaky medzi ktoré najčastejšie patria: Používanie plurál majesticus (Hovoria o sebe ako MY). Pocit, že ich môžu súdiť jedine Dejiny, alebo Boh. Časté odvolávanie sa na Boha a na vyšší zámer.

Ako bolo povedané, syndróm postihuje ľudí v rôznych hierarchizovaných spoločenstvách od úradov po vlády. Takýto ľudia, často predstavujú nebezpečenstvo pre spoločnosť, nakoľko ich rozhodovanie je do značnej miery ovplyvnené svojou mocenskou závislosťou. Od roku 1908 – 2008 bol syndróm potvrdený u 18 prezidentov USA a 26 premiérov Veľkej Británie.

Tony Blair, britský premiér, u ktorého je syndróm plne vyvinutý. Konzervatívny poslanec Paris, ktorý poznal Blaira z dolnej snemovne napísal, že jeho argumenty ktorými ospravedlňuje útoky na Irak sa priečia logike. Paul Brooks (neuropsycholog) napísal: „Blair je možný psychopat, okúzľujúci, inteligentný a emočne manipulujúci, pokiaľ sa nenájdu v Iraku zbrane hromadného ničenia“. Nenašli sa tam. Peter Dunn: „Blair je jeden z mála politikov, ktorý nikdy neklamal, lebo jeho presvedčenie v pravdivosť toho čo hovorí je absolútna.“ Blair v prejave odvolávajúc sa na Boha: „Veríte v tieto veci, tak si uvedomíte názor druhých ľudí. Veríte v Boha, tvorí ho aj Boh.“

George Bush, ktorého netreba dva krát predstavovať, zrejme patrí tiež medzi ľudí, u ktorého je syndróm plne vyvinutý. U Busha môžete jeden z unikátnych znakov syndrómu (odvolávanie sa na Boha a vyšší zámer) vidieť aj z jeho prejavoch. Bush: „Vedie ma božie poslanie. Boh mi povedal: George choď a bojuj s tými teroristami v Afganistane! Choď a skoncuj s tou tyraniu v Iraku. Učinil som aj to“. Iný prejav: „Cítim ako ku mne zostupujú božie slová. Choď a daj Palestíncom vlastný štát. Daj Izraelcom ich bezpečie a urob mier na Blízkom východe. Pre Boha ja to urobím!“

Richard Nixon – prezident USA, znaky syndrómu boli u neho čiastočne vyvinuté. Počas aféry Watergate bol závislý na alkohole, ktorý miešal s liekmi na psychiku. Posledné dni v úrade prezidenta vzlykal, trieskal do stien a premýšľal, či má vydať rozkaz na jadrovú vojnu. Minister obrany Schlesinger musel zabezpečiť, aby v prípade nutnosti ozbrojené sily žiaden Nixonov rozkaz neuposlúchli.

Winston Churchill prekonal vážne ochorenie mozgu, cievnu príhodu, okrem toho ťažko pil a zrejme trpel nejako poruchou z oblasti psychóz. Aj u neho boli pozorované čiastočne vyvinuté znaky syndrómu. V prvej svetovej vojne dal súhlas na použitie jedovatého plynu proti Kurdom a Afgancom, aj keď väčšina anglickej a indickej verejnosti sa od tohto dištancovala. Churchill: „Nechápem neopodstatnené precitlivené obavy z použitia tohto plynu. Som jednoznačne za použitie tohto plynu proti barbarským národom. Nemusíme nutne použiť ten najvražednejší plyn. Stačí taký, ktorý spôsobí ťažkosti a bude šíriť teror a strach.“

Mocenské elity: Napriek tomu politici sú len zlomkom ľudí, ktorých označujeme ako mocenské elity. Všeobecne platí, že mocenská elita v sebe koncentruje moc, kapitál, peniaze a zdroje. Existuje jediná možnosť, ako sa stať členom mocenskej elity, a to narodiť sa v nej.

Americkú mocenskú elitu prevažne budujú politici, finanční a korporační magnáti, cirkevní a vojenskí pohlavári a celebrity. Tu nemožno nespomenúť výrok Millsa o americkej demokracii: Štát je možné odlíšiť od korporácie len veľmi ťažko. Šéfovia korporácií kontrolujú chod politiky. Americká mocenská politická elita presúva pozornosť od domácich problémov k zahraničným. Ekonomika sa stáva jednak vojenskou ekonomikou, jednak ekonomikou súkromných korporácií. O vojenských akciách nerozhodujú politici, ale korporační magnát.“

Veľmi zaujímavou je ruská mocenská elita, často krát označovaná ako oligarchia. Mnohí oligarchovia získali svoj majetok po prevrate v roku 1989 a to:

- Kontrolovaním privatizačných aukcií

- Vývozom surovín za svetové ceny, pričom suroviny nakupovali za ceny miestne

- Podvodom s akciami, pomocou ktorých získavali väčšinové podiely v spoločnostiach

- Pôžičkami štátu a v okamihu neschopnosti splácania sprivatizovali štátne podniky

- Niektorí si pomocou domácej tlačiarne vytlačili listy vlastníctva a majetok si potom zaregistrovali

Keby bola naša spoločnosť naozaj slobodná a demokratická, ako to všade stále počujeme, tak by sa v mocenských špičkách nemali ľudia so syndrómom mocenskej pýchy vyskytovať, ale mechanizmy demokracie by ich mali odstrániť. V skutočnosti je to naopak. práve tieto demokratické mechanizmy týchto ľudí k moci dostanú a udržujú ich tam. Títo ľudia menia kabáty, prípadne politické strany, títo ľudia prechádzajú z jedného mocenského aparátu do druhého, no stále sú pri moci. (MUDr. Koukolík).

Ako som sľúbil, ukončím to jedným výrokom Sira Chimnoya Ghosa: „Keď moc lásky prekoná lásku k moci, svet spozná mier“

 

ZDROJE:

František Koukolík, Mocenská posedlost, 2010

Jana Drtilová, František Koukolík, Vzpoura deprivantu, 2006

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?